Peter Stankovič (nar.1960 v Bratislave). Absolvoval bratislavskú Školu umeleckého priemyslu. Vo svojej tvorbe sa venuje maľbe, ilustráciám, grafike a komiksom.
V deväťdesiatych rokoch bol art directorom vo viacerých renomovaných reklamných agentúrach. Je známy aj ako kapelník skupiny Aconto. Žije a tvorí v Bratislave.

 

 

 


 



Ako sa formoval váš vzťah k umeniu, myslím tým aj maľovanie aj hudbu?

Moja mama hovorila, že som si začal kresliť už vo dvoch rokoch, čo však bolo len čmáranie po knihách a všade kam som dosiahol. Pamätám si, že keď sa ma pýtali ako päťročného čím budem, odpovedal som: „maliarom“. Odvtedy si nespomínam na chvíľu, kedy by som bol bez ceruzky alebo štetca.

Ovplyvnilo vás prostredie, v ktorom ste vyrastali?

Pozrite sa na obraz rodinky Veselých, tento obraz naozaj milujem. Predstavuje rodinku, ktorú som nazval Veselí. Ako vidieť, otec je na toto meno naozaj hrdý. Je to prešpurácka rodina. Bratislava je moja láska, aj keď je okrem historického jadra zničená. Možno preto ju mám rád ešte viac. Ako chlapec som chodil na povalu nášho domu, kde boli do ulice strešné okná. Vždy som si jedno pootvoril a ako tankista som sledoval ruch na námestí alebo som len tak sledoval strechy ostatných domov. Dnes sa mi o tom ťažko hovorí, lebo tým, že zbúrali náš dom a vlastne celé Kollárovo námestie, stratil som domov. Nemám sa kam vrátiť a miesto kde som vyrastal, je nenávratne preč. Napriek tomu je Bratislava mojím častým námetom.
Vždy nachádzam nový spôsob ako ju zachytiť a neprestáva ma to baviť. Bratislavu som kreslil aj v komiksoch o bratislavských chalanoch, ktoré sme robili spolu so spisovateľom a novinárom Jožkom Kollárom do detských časopisov Zornička, Ohník a Kamarát.

Spomenuli ste, že vaša výtvarná minulosť je spojená aj s ilustráciami a kreslením komiksov. Je to dôvod prečo dopĺňate svoje obrazy textom?

Možno. Ale hlavný dôvod je, že to tak cítim. Chcem tým podporiť myšlienku celého diela. Niekedy je aj text na obrázku to, čo vyvolá úsmev. Výtvarné umenie nie je politika, je to určitý prejav a ja osobne maľujem preto, lebo chcem urobiť ľuďom
radosť.

Ako čerpáte námety? Je to momentálna inšpirácia, či dlhodobejšie pozorovanie?

Je to kombinácia jedného i druhého. Ale vo väčšine prípadov si dnes nápady už radšej zapisujem. Moja pamäť už nie je tým, čím bývala. Rád sa nechávam inšpirovať pozorovaním vecí okolo mňa a stretnutiami so zaujímavými ľuďmi.
Ako ukážku tu máme obraz Sedem zebier. Čo vás inšpirovalo k namaľovaniu konkrétne tohto obrazu? Keď sa pozorne pozriete, ozajstných zebier je tam len šesť. Tá siedma je v rúchu žirafy a všetky ostatné na ňu zazerajú. Čo bolo motívom k namaľovaniu tohto obrazu je už na fantázii divákov. Občas sa nechávam inšpirovať aj históriou a biblickými príbehmi, ktoré sa snažím predstaviť mojím pohľadom. Rád zachytávam charaktery ľudí, ktorí ma často dobre pobavia.

V deväťdesiatych rokoch ste sa pohybovali v reklame. Je všobecne známe, že v tomto období pracovali v reklame viacerí slovenskí výtvarníci. Aké boli vaše skúsenosti s týmto fenoménom?

Na začiatku to bolo niečo nové, tým pádom aj priestor pre kreativitu a hľadanie nových výrazových ciest nebol ničím obmedzovaný. Z tej doby pochádza aj môj najväčší úspech v reklamnej tvorbe – animovaná znelka Majstrovstiev sveta v hokeji v roku 1992, ktoré sa hrali v bývalom Československu. Časom sa mantinely toho, čo sa smie v reklame a čo nie, postupne zužovali a my sme sa začali pomaly vracať k svojej tvorbe. Z dnešného pohľadu beriem svoje účinkovanie v reklamnej branži asi ako väčšina mojich kolegov. Bola to cenná skúsenosť a medzistupeň k určitej ekonomickej nezávislosti.

Ako je to s vaším vzťahom k hudbe?

Hudba ma sprevádza, tak ako kreslenie, celý život. Začalo to otcom, ktorý bol spevák v Slovenskej filharmónii. Niekedy začiatkom sedemdesiatych rokov nasledovali prvé pokusy dať dokopy s kamarátmi kapelu, tie pokračovali serióznym muzikantským výkonom v prvej ozajstnej kapele, ktorá sa volala Watt. Hrávali sme po kultúrnych domoch a na rôznych súťažiach. V tej dobe sme čerpali hlavne z repertoáru legendárnych Taktikov. Zlom nastal s príchodom černošskej funky hudby. Zmenili sme názov na Aconto a pribrali sme do kapely dychovú sekciu, ktorú tvorili chalani z konzervatória. Tí dali našej hudbe úplne nový rozmer. Že sa u nás v kapele hrá funky sa dozvedeli o chvíľu ďalší muzikanti z konzervatória a onedlho sme mali samých špičkových hudobníkov. Hráme spolu v rôznych obmenách dodnes. Viacerí tvrdia, že tak ako u nás si inde nezahrajú.

Z vašich obrazov cítiť humor a radosť. Ste optimista?

Určite áno. Vždy som sa snažil nájsť aj v ťažkých chvíľach niečo pozitívne , niečo čo človeka posúva ďalej. Mám to šťastie, že sa dnes môžem venovať veciam, ktoré ma bavia, aj keď cesta k tomuto stavu nebola ľahká. Ale vždy som tu mal svojich
priateľov a zázemie. A taký je môj dnešný život. Ako moja hudba a obrázky.